O knihe: Stalinov stihomam poznali desiatky miliónov ľudí. Chceli žiť ako iní ľudia na svete ale boli kruto nútení pracovať „v okovách“ a pritom spievať oslavné piesne. Až revolúcia im umožnila vstúpiť do slobodného sveta a ukázalo sa, že komunizmus a jeho ideológia nie sú schopné súperiť s demokraciou. Rozpadli sa samé od seba. My tu ale stále žijeme, sme národ tvorivých, slobodných ľudí ktorých politici a svetové udalosti z času na čas dotlačia do situácie akoby neriešiteľnej. Z každej „šaškárne“ sa však vieme dostať svojim sedliackym rozumom. Ivan Čarnogurský (1933). Narodil sa v rodine učiteľov ľudovej školy. Rodičia boli z roľníckeho prostredia malej dediny. Vyrastal u starej mamy vo Vajnoroch pri Bratislave a od začiatku vojny v Malej Frankovej na goralskom gazdovstve Spišskej Magury. Svetové udalosti vnímal ako chlapec raz cez ruských partizánov, potom cez nemeckých vojakov a od roku 1945 cez Červenú armádu a Česko-Slovenskú republiku, v ktorej ukončil gymnázium aj vysokú školu technickú. Pracovný život od r. 1956 prežíval v propagande budovania socializmu a všemocnej strany a vlády, ktorá zasahovala do osobného aj verejného života. Od študentských rokov bol aktívnym organizátorom. Spolu s miliónmi Slovákov zažíval každodenný údel s nedostatkom ale aj s nadšením povojnovej obnovy. Po prvých politických previerkach v r. 1958 sa stal stavebným robotníkom. Pri betóne už ostal celý život s karíérou opravára strojov, majstra, vedúceho strediska, špecialistu-technológa a vedúceho odboru rozvoja podniku až do pádu socializmu v novembri 1989. V marci 1990 bol zvolený za generálneho riaditeľa stavebného podniku Hydrostav, za poslanca Národnej Rady, jej prvého podpredsedu a za člena európskych hospodárskych organizácií v Mníchove a Bruseli. Prežil celý život s ľuďmi v prvej línii najprv na nútených roľníckych družstvách, potom na stavbách na Slovensku aj v zahraničí a nakoniec v úzkom kruhu politikov, ktorí mali rozdeliť štát na dve republiky. Práve zákulisie týchto udalostí a osobné skúsenosti priviedli Ivana Čarnogurského k myšlienke napísať knihu o našom spoločnom živote, ktorý každý poznal iba v malom výseku svojho okolia. Nepíše o ľudskej tragédii, píše o schopnosti Slovákov vždy a v každej situácii nájsť to najlepšie riešenie – a je jedno či na stavbe maštale, alebo pri budovaní nového štátu.